Čo podľa vás znamená pošpiniť človeka? Nemyslím, že by sme ho azda ohádzali blatom, alebo inou špinou. Myslím na verejné pošpinenie mena človeka. Sadnete si k počítaču a napíšete pár riadkov, v ktorých je ten druhý opísaný ako špina, ktorá ani nemá čo robiť vedľa vás, alebo vôbec by tento človek nemal chodiť po zemi. Nakupovať by mal chodiť v noci, s čiapkou, alebo kapucňou na hlave. Porozmýšľajte a skúste sa vžiť do situácie pisateľa aj opísaného prosím.

            Ak píšete o druhom, a myslíte si, že pravdivo, tak musíte vedieť, že by bolo dobré a žiaduce povedať to dotyčnému, či azda nedošlo k omylu. Bol by vám vďačný. Chybu by napravil, alebo ak už náprava nie je možná, tak by vyvodil zodpovednosť. To je také zdravé, normálne riešenie.

            Ak by ste o sebe už čítali v novinách veci, ktoré nie sú pravdivé, tak ste v nemom úžase, prečo tento postup, prečo takto, a nie inak, a o čo ide!

            V prvom prípade má pisateľ kameň v ruke a ukazuje vám ho. Vy sa snažíte ten kameň spoznať a vysvetliť jeho pôvod aj príčiny vzniku. V druhom prípade ho už hodil, a všetkým je jasné, proti komu je namierený, že zasiahol, pozerajú ako krvácate, a tiež sú plní očakávania ako zareagujete. Pôvod a príčiny nikoho nezaujímajú. Ale kameň aj zabíja! A tí, ktorí sa prizerajú, odrazu z davu aj vykrikujú. Myslíte si, že budú počuť vypovedanú pravdu v takom kriku? Nebudú. Takto hodený kameň spôsobuje bolesť aj davu, aj tomu, kto hádže a samozrejme tomu, koho zasiahol.

            Napríklad, kto čaká na pravdu v ďalšom vydaní periodika? Ak vás nepravdivo „opísali“ v periodiku, myslíte, že je zaujímavá pravda, ak vyjde oneskorene o tri čísla neskôr? Ak berieme do úvahy informačný tok dnešnej doby. Nedovolím si opísať človeka, ktorý dokáže pošpiniť druhého. Iste pre seba áno, ale verejne by som sa musel hanbiť ja. A hanbu cítim aj vtedy, ak sa toto deje a ja viem, kto to napísal, kto je za tým. Tiež mi je do plaču, ak sa tak deje, lebo je mi ľúto, v akej úbohosti dokážu ľudia žiť. Pritom by ste to o nich nikdy nepovedali, lebo s titulom pred menom aj za menom si budete myslieť, že je to vzdelaný, slušný človek. No ak kameň dokáže zabiť, tak je to zabijak. Bez zaváhania. Koľko takých „správ“ zaznelo v médiách? Čakali ste až príde reakcia? A ak ju dali o tri čísla neskôr, počkali ste a uzavreli ste si prípad pre seba, alebo pre verejnosť? Boli ste spolu s davom a kričali ste pravdu, keď ste sa ju dozvedeli? Neboli. Rana sa zahojí, no jazva zostane. Pamätná, ktorá kričí. Neutícha. Zostáva. Kým ste na svete. Ak by ste ju odstránili, aj po tej zostane jazva.

Poznám jeden biblický príbeh v 1. knihe Samuelovej v 24. kapitole, ktorý hovorí, ako sa zachoval Dávid k Saulovi, hoci ho mohol usmrtiť. Mal ideálnu príležitosť. Bol v pravej chvíli v jaskyni, kde bol aj Saul. No neurobil to. Odrezal mu cíp plášťa. A vzdialil sa. A už pritom sa mu rozbúchalo srdce. Keď Saul vyšiel z jaskyne, vyšiel aj Dávid a ukázal mu cíp plášťa. Aby videl, že nemá zlé úmysly. A v 14. verši tejto kapitoly je napísané: „ Ako hovorí staré príslovie: Z nešľachetného nešľachetnosť vychádza,“ Dávid sa osvedčil ako šľachetný muž.

            Ak by teda niekto chcel písať o druhom, nech si to radšej rozmyslí... Ublíži sebe a aj tým, ktorí to budú čítať. Zvlášť nešťastné je, ak sa k takému nešľachetnému činu odhodlá predstaviteľ, ktorý má byť autoritou, vzorom. Je to veľmi zlý príklad. Je nutné si uvedomiť, že čo kto koná, taký aj je. Zo šľachetného vyjde šľachetné, z nešľachetného nešľachetné.

Ján Brozman, dozorca VD ECAV